Keď sa proste nechce...

Autor: Soňa Košťáliková | 2.4.2012 o 21:08 | (upravené 2.4.2012 o 21:41) Karma článku: 12,42 | Prečítané:  512x

Vždy som mala múdre reči o tom, ako málo ľudí chodí do divadla. Dokázala som hodiny polemizovať a nadávať pri pohľade na poloprázdne hľadisko. Nič sa nezmenilo na tom, že si stále myslím, že väčšina ľudí na Slovensku sú kultúrne zaostalí. To naozaj sú. Ale môj pohľad na bežného pracujúceho človeka, ktorého doslova nútime ísť do divadla či na inú kultúru, sa rapídne zmenil.

Mojím príchodom do práce. Myslím, do "normálnej" práce, nie do divadla. Vstávam o 5:25. Tridsať minút mám na raňajky a celkovú prípravu do práce. Potom mi ide autobus. Väčšinou v ňom zaspím. Skúšam sa premôcť, prisahám, každé ráno počúvam Boba Segera. Napriek tomu zaspím.

V práci aj behám, aj sedím, aj zhltnem vyhladovená o pol desiatej jablko a ledva čakám na obed. Darmo, raňajkujem po pol šiestej, telo je proste hladné už pred ôsmou. Počas celého dňa mi napadajú rôzne myšlienky a nápady ako stráviť popoludnie - po práci. Ísť na prvú zmrzlinu v tomto roku. Písať. Znova a znova, nech ruka nezlenivie, aj keď som sa písať na škole neučila. Dočítať konečne Roalda Dahla. Navariť niečo zdravé a chutné. Napiecť koláč s maminou. Zarezervovať tie lístky do DPOH. Ísť do kina. Vytrhať si obočie. Toto je len časť toho čo mi hlavou prelezie počas bežného pracovného dňa. Po obede beží čas rýchlejšie. Teším sa. Na voľný večer, na záľuby, na to, čo ma baví. Je šestnásť nula nula. Hladná som ako sviňa. Zdravím všetkých a odchádzam. Neviem sa dočkať svojho života - lebo veď po práci nám má začať "náš život". Proste niečo, na čom lipneme ako ľudia, niečo čo nás baví, čo nás napĺňa. Či nie?

V autobuse zaspím. Som rada, ak neprespím vlastnú zastávku. Hlava mi trápne padá do polohy "ďateľ". Ľudia sa čudujú - taká mladá! Príchod domov. Oťapená si sadám k stolu, v mikrovlnnej rúre zohrievam vyváženú stravu. Zjem to ako stroj. Jedným očkom poškuľujem po gauči v obývačke. On ma balí. Ten gauč. Šibe mi, je to oficiálne. Láka ma k sebe, tak reku, taká dobre najedená, sa zvalím. Sedím s vyloženými nohami. Ide Bičan v Päť proti piatim. Uhádnem štyri "topy" a zasa poviem celej rodine : Aj my by sme sa mohli prihlásiť, uhádla som štyri "topy". Ani neviem čo dnes hrajú v kine, lístky do DPOH som neobjednala, obočie mám zarastené a koláč bude zajtra. Alebo pozajtra.

Ale o inom som chcela. Už si nemôžem dovoliť kritizovať ľudí, ktorí vravia : po robote sa mi nechce. Ísť do divadla/ kina/ variť/ sexovať/umývať riad/hádzať si frisby/pozrieť babku ( nehodiace sa preškrtnite). Lebo im sa fakt nechce. Ja to viem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?